27. 11. 2020 Milan 4°C Zamračené

Najznámejšie legendy a povesti o Bratislave

Autor: Danka, Foto: sdetmi.com, pixabay.com, nakrasnommodromdunaji.wordpress.com, panorama.sk, bratislavskykraj.sk/
bratislava 1569359 640

Zdroj: pixabay.com


 

Bratislava je plná krásnych historických pamiatok a je tak opradená mnohými povesťami a legenadmi. Práve preto sme si pre Vás pripravili článok tie najznámejšie legendy a povesti o Bratislave. Poznáte ich všetky?:) 

Povesť o panenskej veži

castle 4010162 1280

Zdroj: pixabay.com

Hovorí sa, že sa rytier Mikuláš, pán Devínskeho hradu, sa vybral na pytačky až do Korutánska. Do oka mu  tam padla panna Magdaléna z bohatej rodiny. Otec dievčaťa však Mikulášovu prosbu odmietol, no rytier Magdalénu uniesol. Panna Margaréta sa ani príliš nebránila, lebo sa jej mladý rytier páčil, a po príchode do Devína aj jeho krásny hrad. Pred svadbou však zavítal na Devínsky hrad Margarétin strýc Rafael, opát z Isenburgu. Jeho ozbrojenci sa zmocnili dievčiny a vydali sa späť do Korutánska. Rytier Mikuláš ich však dostihol a po boji Margarétu získal späť. Po návrate na hrad sa začali konať prípravy na svadbu. Len čo si v kaplnke povedali svoje áno, na nádvorí hradu opäť zarinčali zbrane. Opát Rafael ľsťou oklamal stráž a vtrhol do hradu. Korutánci boli tentoraz v prevahe a rytiera Mikuláša donútili ustúpiť do štíhlej veže na skalnej ostrohe čnejúcej nad sútokom Dunaja a Moravy. Keď vplyvom náporu vojsk dvere do veže povolili, rytier Mikuláš v nerovnom boji padol. Jeho mladá nevesta od žiaľu skočila do Dunaja. Mútne vody rieky pannu Margarétu v jej svadobný deň pochovali a veža na skalnej ostrohe od tých čias nesie meno Panenská veža.


 

Šašo Wigand

castle 4010176 640

Zdroj: pixabay.com

Pán Devína Mikuláš Garaj mal rád svojich poddaných. Stále chodil spať s plným bruchom, vďaka obsluhe cukrára, kuchára, pekára. Pri vojne mu pomáhali: mečiar, nožiar, kováč. Mal aj hodinára aj kvetinára, šaša. No najradšej zo všetkých poddaných mal práve šaša. Šašo Wigand bol prešibaný, rozosmieval ľudí a bol múdry.Raz išiel za rybármi ktorý mu ukázali úlovok ,ktorý zobral pánovi na obed. Pri bránach hradu ho zastavil strážca ,ktorý sa ho spýtal otázku: Čo mi nesieš? Strážca mu pohrozil mečom : „Ak dostaneš odmenu, chcem polovicu! Ak nie, nájdem si ťa a skončíš ako tí dvaja, čo skočili z Panenskej veže!“ Šašo sa iba zasmial a povedal: „Hoci som iba šašo, dočkáš sa zaslúženej polovice.“

Šašo doniesol úlovok pánovi. „Wigand, drahý priateľ! Rybárovi som sa už odmenil, dostane nový domček. Ale čo ty? Doniesol si mi obed a vieš, že ja si dobré skutky cením. Povedz mi, čo chceš?“ „No, drahý Mikuláš, keď nad tým rozmýšľam, niečo by sa mi vážne hodilo.“ „A čo? Chcel by si peniaze?“ „Ale figu borovú! Načo by mi boli? “Pán hradu mu navrhol svoju dcéru princeznú, no šašo ju nechcel. „Drahý Mikuláš, hradný pán môj. Ja ťa prosím len o 50 ostrých na holý zadok. “Všetci sa smiali aj smutná princezná, šašo si uvedomil že je pekná. Hradnému pánovi vysvetlil, prečo chce spomínanú odmenu a on mu vyhovel. Napoludnie ho zbili, nedostal 50, ale 25. Veď si mali obaja rozdeliť odmenu. Neskôr nasledoval strážca. Netušil o ničom dostal dvojnásobok výhry, lakomec súhlasil. A tak lakomý strážca, čo ss nikým nikdy nedelil, dostal 100 ostrých na holú.

O šaša sa postarala princezná. Vyliečila ho z bolestí. Odmenila sa mu sladkou pusou. A poďakovala sa mu za rozosmiatie.


 

Krivoprísažník

obraz

Zdroj: xplór

Nad gotickým vchodom do Starej radnice, keď idete z Hlavného námestia, ze zaujímavý obraz. Jedného dňa si radný pán Mahler zaumienil, že skúpi všetky pozemky v Slávičom údolí a rozšíri tak svoje hospodárstvo. Políčka začal rad - radom kupovať zväčša za lacný groš a veľké sľuby. Už by sa mu plán bol aj vydaril, nebyť drobného mäsiara a čestného občana Antona Mäsiarika. Svoju chalúpku  doslova zbožňoval a nepredal by ju za nič na svete. A tak Mahler začal Mäsiarikovi strpčova život. Mahler mu strpčoval život až raz Mäsiarika zasypala zemina, keď kopal studňu. Keď Mäsiarika pochovali a jeho žena sa s deťmi vrátila z pohrebu, ostala na svojom dvore stáť ako obarená. Na dvore sa totiž motal Mahler a mestskí hajdúsi. Povedal jej, že má odísť aj s deťmi preč, že celý majetok už dlhý čas prináleží jemu. 

žena Mäsiarika to ale nenechala tak a išla na súd. Všetko im povedala a obvinila Mahlera, že jej ukradol dom. Vtom Mahler vstal a povedal že žena klame a že všetko patrí jemu. Potom podal richtárovi listinu, kde bola aj pečať a jasne dokazovala, že všetko patrí Mahlerovi. Nato sa žena ozvala, že listina je určite falošná a že nech Mahler odprisahá jej pravosť pred svätým krížom. Ak on bude schopný zaťažiť si dušu krivou prísahou, ona sa zmieri so svojou biedou. Samozrejme Mahler odprisahal, že listina je pravá a že ak krivo prisahal nech ho zoberie čert. AKo to povedal, budova sa zatriasla, ozval sa hrozný rev a buchot a objavil sa čert a zobral Mahlera cez plece a vyskočil cez okno a zobral ho rovno do pekla. Čert zanechal vedľa okna obraz, vypálený do omietky: muž v čiernom šate pred otvorenou knihou, vysoké čelo, biela brada. Všetci ho ihneď spoznali. Bol to on, krivoprísažník! To sám čert nechal jeho podobu na výstrahu všetkým budúcim generáciám.


 

Socha Panny Márie na budove Starej radnice 
modrom

Hovorí sa, že socha Panny Márie, ktorá sa nachádza na budove Starej radnice podľa legendy v jedno ráno zmizla. Na jej mieste ostal iba odkaz, že pokým obyvatelia mesto nevyčistia od špiny, nevráti sa. Prešporčania sa rýchlo pustili do čistenia. Na druhý deň, ako práce dokončili, sa socha vrátila späť na svoje miesto.


 

Hodiny bez ciferníka na Michalskej veži

bratislava 4663179 1280

Zdroj: pixabay.com

Pred veľa rokmi sa mesto Bratislava rozhodlo kúpiť strojové hodiny, ktoré sa umiestnia na Michalskej veži. Podľa radných pánov, bolo zbytočné vyhodiť peniaze na tieto hodiny, pretože iný účel ako pre pohodlie obyvateľov neprinášali. Preto musel každý obyvateľ povinne prispieť rovnakou sumou na zakúpenie hodín. Prispievanie peňazí platilo aj pre obyvateľov židovskej štvrte, to však mohol prikázať iba hradný pán. Židia sa tešili, ako lacno prídu k hodinám, no ale naštvaní radní páni rozhodli, že kto nezaplatí sa nebude pozerať na hodiny. A tak sa aj stalo, hlásnikovi na Michalskej veži zakázalo oznamovať čas smerom k židovskej štvrti a Židia ostali prekvapení, keď zistili  že hodiny sú síce k ním obrátené, no na ich strane nie je ciferník a tak ani nemôžu zistiť koľko je hodín.


 

Bratislavský Florián

bratislava

Zdroj: bratislavskenoviny.sk

Bratislavčania odjakživa verili v ochrannú moc svätého Floriána. Svedčí o tom aj výrok súdu slobodného kráľovského mesta z roku 1721, kde sa uvádza, že svätý Florián bol prvým hasičom v meste, ktorý hasil dávno pred založením miestneho požiarneho zboru. Nebol o tom presvedčený len slávny súd, ale aj obyčajní ľudia, dokonca aj mestský strážnik, ktorého povinnosťou bolo sledovat celú noc okolie, či niekde nevypukol požiar, aby mohol ihneď vyhlásiť poplach. Službu začínal vždy o desiatej večer, keď mohutným spevavým hlasom vyzýval z Michalskej veže celý okolitý svet: Opatrujtééé svetlo, oheň, aby ľuďóm neból škoden! Jedného dňa, keď výzvu dokončil a zišiel na chvíľu z veže dolu, zastal pri ňom kazateľ Nicolaus Niederecker a zrejme pod vplyvom burčiaka, doprial si ho zrejme viac, ako sa na takúto ctihodnú osobu patrilo, začal do strážnika zapárať. Vraj spieva falošne. Vraj sa tam hore naparuje ako páv. A potom, keď dohuláka, istotne zaľahne, nech si aj horí, ak má čo horieť. To bolo už aj na strážnika priveľa. Povedal si, že on sa od nejakého frátra urážať nedá, že on je predsa verejná osoba a bez následkov to nenechá. Jeho a jeho kolegov nebude nijaký podnapitý kazateľ zosmiešňovať! Keď ráno skončil službu, nešiel si ľahnúť ako obyčajne, ale vybral sa na radnicu.Vzniesol tam na pátra žalobu za urážku úradnej osoby pri výkone verejnej služby.

 Darmo mu sudcovia dohovárali, nech na to zabudne, ide predsa o kazateľa. Strážnik však neustúpil. Sudcovia dlho rozmýšľali, ako rozhodnúť. Žalobu odmietnuť nemohli, podávala ju úradná osoba, ktorá bránila verejný záujem. Aj keď proti služobníkovi Božiemu. Tak nakoniec rozhodli, že páter Nicolaus Niederecker zaplatí pokutu za urážku verejného činitela. Päťsto zlatých. Bolo to veľa, ale úrady predsa musia brániť úradné osoby. Na radnici sa však objavil problém: Mesto nemôže zvyšovať svoj príjem ani inak sa obohacovať na úkor cirkvi alebo cirkevného predstaviteľa. To sa priečilo zásadám vzťahov medzi mestom a cirkvou. A Nicolaus takým predstaviteľom bol. Keby pokutu zaplatil, mesto by sa tým obohatilo. Vtedy jeden radný pán prišiel so skvelým návrhom: Dôstojný pán kazateľ urazil strážnika, ktorý chráni mesto pred ohňom. Aj svätý Florián stráži mesto pred ohňom. Postavme za kazateľove peniaze sochu svätému Floriánovi, aj tak už v meste taká socha dávno mala byť! Návrh sa všetkým zapáčil. Päťsto zlatých nemusel páter zložiť do mestskej pokladnice, ale na sochu svätého Floriána, ochrancu ľudí pred ohňom a skazou. Tá dodnes stojí na Floriánskom námestí pred Blumentálskym kostolom.


 

Líška s ľudskou tvárou a zajac s klobúkom

mlyn

Zdroj: FB Mlyn Klepáč - Železná studnička

Podľa jednej legendy môžete v okolí Železnej studničky vidieť zajaca s klobúkom, ktorého naháňa líška s ľudskou tvárou. Ani ste nevypili veľa alkoholu... Sú to mladí zaľúbenci Anička a Janko, ktorým nebolo súdené byť spolu. Už roky čakajú na svoje vyslobodenie. Pri Vydrickom potoku pri chodníku na Železnú studničku býval voľakedy mlyn, ktorý od nepamäti patril  rodine Klepáčovcov. 

Mlynár Klepáč bol vychýreným majstrom svojho remesla. Bol to hrdý a pyšný chlap. Jeho mlyn bol najznámejším v celej doline a jeho dcéra Anička zase vychýrená krásavica široko ďaleko. Anička bola nielen krásna, ale aj milá, úslužná a pracovitá. Páčila sa snáď každému. Niet sa čomu čudovať, že sa do nej zaľúbil aj mladý lesník Janko z Kamzíka. Anička jeho city opätovala. Všetko by bolo krásne, keby Klepáčovci so vzťahom súhlasili. No mlynár s manželkou nepriali mladej začínajúcej láske. Pre dcéru už mali vyhliadnutého iného ženícha - tovariša Kuba, ktorý u nich pracoval. Ako je to zvykom, láska bola silnejšia. Mladí sa schádzali potajomky. Nemali sa kde a ako stretnúť. Lenže Anička bola zaľúbená a nevedela si predstaviť, že svojho milovaného neuvidí. Ich občasné schôdzky nezostali dlho utajené. Hlavne otec hneď podľa stôp v snehu vypátral, kam mu dcéra ušla. Keď tovariš Kubo zistil, že starý mlynár by práve jeho chcel za zaťa, začal aj on špehovať Aničku. Všetko sa prevalilo a Aničke zakázali chodiť von a prikázali jej zabudnúť na Janka. Nadišiel Štedrý večer. Po fujavici už ani stopy. Všetko bolo pokojné a krásne biele. Keďže bol Štedrý večer, starostlivo sa obliekol a vybral sa do mlyna. Že pekne pozdraví, zavinšuje krásne Vianoce a všetko dobré v novom roku a určite zahliadne aj svoju milú.

Pred odchodom si na svojom zovňajšku dal poriadne záležať. Pred zrkadlom skontroloval novú zelenú kamizolu, vyleštil si topánky a frajersky si nasadil klobúk s pierkom. A smelo vykročil k mlynu. Zaklopal a pokojne čakal. Otvoriť mu prišla sama mlynárka. Len čo ho zbadala, spustila taký nenávistný krik a rev, že dolu pribehli aj mlynár s tovarišom Kubom. Keď zbadali vo dverách Janka, pustili sa do mladého poľovníka všetci traja. Nevyberanými slovami ho urážali, kričali po ňom.Takéto privítania nečakal ani v najhoršom sne. V tom pribehla jeho vyvolená Anička. Janko bol síce už na odchode, ale keď ju počul, tak sa obrátil. Anička nehľadiac na všetkých prítomných sa Jankovi vrhla do náručia. Vrúcne ho pobozkala. A to už bolo veľa aj na samotnú mlynárku. Zobrala lopatu a začala s ňou trieskať o zem a kričala ako zmyslov pominutá: „Bodaj by ťa, chlap jeden bezočivý, čert v tejto chvíli na zajaca premenil a nemal by si pokoja na svete. Ani od ľudí a ani od dravej zveri. A ty dcéra nehodná, bodaj by si sa na líšku premenila a neprestajne tohto zajaca po všetkých kútoch lesa prenasledovala. Nedala mu oddychu ani cez deň a ani v noci...“

Keď to Anička počula, s hrôzou videla, ako sa jej Janko mení na zajac. Začala sa prežehnávať. No nič už nepomohlo. Ona sa začala meniť na líšku a vtedy, keď si dávala krížik na čelo, bola zmenená na líšku a zostala jej len ľudská tvár. Mlynár aj s Kubom zostali vydesení. Už len v diaľke videli utekať zajaca a za ním líšku.Od tých čias každý Štedrý večer od polnočnej omše do svitania pobieha v lese na Železnej studničke zajac v poľovníckom klobúku a za ním líška s krásnou dievčenskou tvárou. Tí, čo ich tam videli, vedia, že nikomu neublížia. Naopak, ten kto ich zazrie, bude mať po celý rok šťastie. Keď ich uvidíte o rok, skúste im pomôcť. Stačí, ak sa s priateľom alebo priateľkou pred nimi pobozkáte. Kliatba by mala zmiznúť.


 

Socha Schöne Náci 

bratislava 2531151 1280

Zdroj: pixabay.com

Ignác Lamár sa do povedomia väčšiny starších Bratislavčanov zapísal ako slušný a úctivý Schöne Náci. Bol synom obuvníka a do tohto remesla zasvätil otec aj jeho. Keď matka zanechala rodinu a ušla s tovarišom do Viedne, jeho opustený otec utápal žiaľ v alkohole. Po otcovej smrti exekútori rozpredali rodinný majetok na úhradu dlžôb. Ignác sa vďaka pomoci dobrých ľudí zamestnal v divadelných dielňach. Z práce ho prepustili, pretože divadlo sa dostalo do krízy cez prvú svetovú vojnu. Začal si tak zarábať príležitostnými činnosťami. Vlastnil však čierny kufor s frakom, čiernymi lakovkami, bielymi rukavičkami a cylindrom, ktoré grófka Náriová po manželovej smrti darovala kedysi jeho otcovi. Jedného dňa si Ignác Lamár tieto veci obliekol a pred zrkadlom si nacvičil úsmevy, parádne zdravenie cylindrom a vyšiel do prešporských ulíc. Aspoň takýmto spôsobom si chcel svoj sen naplniť a byť osožný ako klaun pre obecenstvo. Po uliciach Bratislavy, najmä po korze od Michalskej brány až po Dunaj chodil s ľahkosťou šviháka ako šľachtic a pozdravoval najmä paničky a to v troch jazykoch, ako sa v Prešporku hovorilo. Od roku 2007 sa každoročne koná v letnej čitárni U červeného raka v centre Bratislavy kultúrno-spoločenské podujatie Schöne Náci opäť medzi nami - ako spomienku a uctenie si slávneho rodáka. Nechýba na ňom udelenie sošky Schöne Náciho pre slušného Bratislavčana.


 

FONTÁNY:

 

Maximiliánova (Rolandova) fontána

bratislava 2512685 641

Zdroj: pixabay.com

Fontánu s rytierom Rolandom dal postaviť král Maximilián kvôli nedostatku vody a požiaru v meste.Studňu vykopali na Hlavnom námestí oproti Radnici v Bratislave.Nad fontánou sa vypína rytier Roland a práve dnes o ňom bude táto povesť. Roland bol statočný bojovník, mal zázračný meč Durandal a zázračný roh –olifantom. Pod jeho mečom padali celé vojská, no ak zatrúbil na roh, nepriatelia končili o čosi mierumilovnejšie – upadali do spánku. Melódiu si obľúbili aj bratislavské mamičky. Ich deťom sa za zvukov, ktoré vyludzoval neobvyklý nástroj, príjemne zaspávalo., neskôr si túto jeho pesničku obľúbili aj daľší Bratislavčania . No neskôr túto pesničku už nepočuli, pretože sa Roland vrátil do svojej vlasti do Bretónska ( časť vo Francúzsku). Jedného dňa sa prišli stažovať richtárovi matky detí, ktoré nemôžu spávať, pretože chcú počuť pieseň ktorú hrával Roland svojej milej. Richtár sa teda rozhodol,  že ak nemôže hrať rytier tak bude hrať fontána.Žblnkot vody bude stekať do kamennej nádrže a tak táto fontána bude pripomínať Rolandovu pieseň. Od tých čias sa hovoria o tejto fontáne rôzne veci. Fontána je otočená tvárou k radnici. Hovorí sa že, raz do roka na Silvestra keď, sa strieda starý rok s novým sa rytier otočí na druhú stranu a úctivo sa pokloní pánom, ktorí položili život za slobodu mesta. Rytier vraj ožíva aj na Veľký piatok, keď popoludní zíde z podstavca a zamáva mečom na štyri svetové strany. Toto však môže vidieť iba rodený Bratislavčan, ktorý nikdy nikomu neublížil.


 

Žena s krčahom

panorama.sk

Zdroj: panorama.sk

 

V roku 1590 postihol Bratislavu ďalší ničivý požiar, pri ktorom zhorel takmer celý stred mesta, dokopy asi 320 domov. Požiar sa stal impulzom na vybudovanie studne na Františkánskom námestí. Dnes na mieste starej studne nájdete fontánu so sochou ženy v antickom odeve a s helmou na hlave. V rukách drží krčach, akoby stále chcela zahasiť okolité požiare. Niekedy táto mladá dáma býva označovaná aj ako nymfa Františka. Podľa gréckej a rímskej mytológie boli nymfy krásne, ale smrteľné bohyne, ktoré sídlili na rôznych prírodných miestach, napríklad v lesoch, horách či pri prameňoch a žriedlach.

Socha Františky pochádza ale až z roku 1804. Dovtedy Františkánsku studňu zdobila plastika leva držiaceho erb mesta. Neskôr zas už zrejme nikto nepotreboval jej hasičské služby a tak bola presťahovaná na nádvorie Starej radnice. Františka si však našla cestu späť a v roku 1998 ju opäť premiestnili na jej domovskú adresu.


 

Ganymedova fontána

ganymedova

Zdroj: bratislavskykraj.sk

Námestie pred starou budovou Slovenského národného divadla skrášľuje snáď tá najkrajšia bratislavská fontána. Úplný vrchol fontány zdobí orol s veľkými rozprestrenými krídlami, na ktorom sedí usmievavý chlapček. Okrem chlapčeka a orla fontánu dekorujú aj deti. Držia štyri druhy najtypickejších dunajských rýb – kapra, šťuku, zubáča a sumca, ktorým z úst vyteká voda.

Podľa legendy bol za dávnych dôb na mieste dnešného Hviezdoslavovho námestia ostrov obklopený dunajským ramenom a na mieste fontány vraj stála veľká skala. Sem sa prišli ukryť pred tatárskymi vojskami rybári, z ktorých najodvážnejší bol muž menom Lukáč. Bol to práve Lukáč, kto prišiel s odvážnym plánom loviť v noci potajomky ryby pre vyhladovaných obyvateľov okupovaného mesta.

Jedného dňa však Tatári rybárov objavili a začali ich prenasledovať až na spomínaný ostrov. Už už to vyzeralo, že brániacich sa nešťastníkov nepriateľ premôže, keď sa im zrazu nad hlavou zjavil veľký čierny orol. Odvážnym Bratislavčanom prisľúbil pomoc, ak si jeho službu budú vážiť a navždy pripomínať. Tí neotáľali a so štedrou ponukou razom súhlasili. Orol teda prikázal rybárom, aby sa chytili skaly a držali sa jej tak silno, ako len vedia. Čím viac sa kráľ dravcov blížil k hladine, tým bol väčší. Mávaním mocných krídel rozvíril hladinu Dunaja natoľko, že vlny úplne zatopili nepriateľské vojská. Ostrov a skala sa stratili pod nánosmi času, ale povesť o odvážnom rybárovi Lukáčovi a dobrodinnom orlovi sa zachovala dodnes.


 

Fontána svätého Juraja

saint george 4410010 1280

Zdroj: pixabay.com

 

Nádvorie Primaciálneho paláca skrášľuje súsošie svätého Juraja zápasiaceho s drakom. Udatný rytier sedí na koni a kopijou prebodáva jednu z troch hláv príšery, z ktorých vyteká voda. Legenda hovorí, že na svätojurskú noc (24.apríla) sa s fontánou dejú zázraky. Jazdec sa otočí okolo svojej osi, zosadne z koňa a kopijou udrie na všetky štyri svetové strany. Keď dokončí udieranie nasadne naspäť na koňa. 

O rytierovi Jurajovi sa v Bratislave tradovala povesť, podľa ktorej sa mal v osade blízko mesta usadiť trojhlavý drak, ktorý ohrozoval miestnych obyvateľov. Aby bol pokoj, každý rok na jar spomedzi obyvateľov vylosovali jednu mladú dievčinu, ktorú príšere obetovali. Meno obete sa zakaždým vytesalo do skaly. Mien v skale rokmi pribúdalo a zoznam by narastal možno podnes, keby sa jedného dňa neprechádzal krajom rytier Juraj. Načasovanie mal viac ako výborné, práve totiž v tejto nešťastnej lotérii padol žreb na dcéru samotného panovníka. Ako to chodí v každom dobrom príbehu, Juraj nakoniec draka porazil a za odmenu dostal dcéru vládcu za manželku. Na jeho pamiatku nazvali oslobodenú osadu Svätým Jurom.


 

Povesť o Kačacej fontáne
imgp0915

Kačacia fontána z roku 1914 znázorňuje troch malých chlapcov a štyri kačice. Čo presne sa chlapcom prihodilo opisuje povesť: Na brehu Dunaja žil v dávnych časoch vodník, ktorý bol mierumilovnej povahy a namiesto zatvárania ľudských dušičiek do hrnčekov sa radšej hrával s deťmi.

Nevedno prečo, azda z dlhej chvíle, si jedného dňa chlapci začali z vodného kráľa robiť posmech. Škaredo ho nazývali “vodným Ferom” a namiesto upečenej ryby mu ponúkli na obed žabu. Pohár trpezlivosti pretiekol vo chvíli, keď vodníka začali šľahať bičom, ktorý mali na zaháňanie kačíc a spolu s hydinou ho naháňali po lúke. V jednej chvíli sa karta obrátila, vodník prút chlapcom vytrhol a sám ich začal naháňať a šibať. Koho zasiahol, ten razom skamenel. Jeden vo chvíli, keď dvíhal kačicu zo zeme, druhý, ako sa mu snažil pomôcť a posledný v momente, ako sa potkol a rozpleštil o zem.

Väčšina textu je aj z knihy: Legendy a mýty zo starej Bratislavy, Igor Janota.

 

Napíšte komentár